Tomáš Cibák: Šport nemá na Slovensku uznanie od verejnosti
22. marca 2015

Ďalším z radu úspešných mladých mužov, ktorí začali svoju kariéru v Karlovke, a presadili sa na basketbalovej palubovke i mimo nej, je TOMÁŠ CIBÁK. Syn prezidenta klubu Ľuboša Cibáka v súčasnosti študuje na University of Minnesota, popri škole sa venuje aj basketbalu. O jeho začiatkoch, skúsenostiach a zaujímavých postrehoch nielen o slovenskom športe sa môžete dočítať v nasledujúcom rozhovore.

- Bol si súčasťou tímu, ktorý vyhral v drese Karlovky I. ligu. Nelákalo ťa namiesto odchodu do USA zostať doma, zabojovať o miesto v A-tíme a vyskúšať si extraligu?

"Samozrejme, že áno. Vidina zahrať si najvyššiu slovenskú basketbalovú súťaž by lákala azda každého hráča, ktorému by bola naskytnutá podobná príležitosť. Bohužiaľ, už asi od trinástich rokov mám chronické problémy s kolenami, čo mi nedovolí sa basketbalu venovať naplno a tak, ako by som si to predstavoval. K tomuto všetkému som bol hráč veľmi náchylný na zranenia, ktoré ma prenasledovali od majstrovstiev Európy hráčov do 16 rokov v macedónskej Strumici pravidelne a veľmi často. Zdravotný stav a zároveň možnosť splniť si sen a ísť študovať do zahraničia nakoniec zapríčinili, že som sa rozhodol upustiť od basketbalu a plne sa venovať štúdiu a prípadne nejakému part-time jobu popri škole."

- Iste sleduješ výsledky svojho materského klubu aj za morom. Čo hovoríš na výkony a umiestnenie Karlovky, ktorá hrá v SBL bez legionárov výhradne s mladými slovenskými hráčmi?

"Výsledky Karlovky sledujem na internete a moja mamina, ktorá ak môže chodieva na každý zápas, mi vždy posiela výsledky zápasov v SMSke. Z výsledkov sa veľmi teším a všetkým v tíme to prajem, lebo si to naozaj zaslúžia. Sám viem, že študovať, respektíve pracovať a popri tom hrať vrcholovo šport nie je ľahké, ale o to viac sú výsledky cennejšie. Každý člen tímu musí vynaložiť nemalé úsilie na to, aby predčil profesionálnych legionárov, ktorí sa okrem basketbalu viacmenej nemusia o nič iné starať. Som veľmi rád, že sa našiel klub, ktorý dal šancu hráčom, ktorí boli mnohými odpisovaní, aby ukázali, že na to stále majú. Aj keď som pôsobil v tomto mužstve len niečo vyše roka, viacerí hráči mi boli vzormi, inšpiráciou a do budúcnosti im prajem len to najlepšie."

- Študuješ na University of Minnesota. Aké je tvoje štúdijné zameranie?

"Na univerzite študujem dva odbory naraz a to kineziológiu a športový management. V budúcnosti by som sa rád stal členom organizačného tímu v športovej, najlepšie basketbalovej organizácii alebo fyzioterapeutom, ktorý by úzko spolupracoval s vrcholovými športovcami."

- V USA hrávaš aj basketbal. Akú súťaž? Pokúšal si sa dostať do univerzitného mužstva? Aké sú podľa teba hlavné rozdiely medzi americkým a európskym štýlom basketbalu?

"Na univerzite som sa pokúšal dostať do prvodivízneho tímu, ale stroskotalo to na papierovačkách ohľadom lekárskych potvrdení, ktoré predstavovali nemalú finančnú čiastku a aj vzhľadom na zdravotný stav mojich kolien som usúdil, že z dlhodobého hľadiska bude pre mňa lepšie nehrať basketbal na vysokej úrovni. Hrávam ale lokálnu ligu pre študentov mojej univerzity, kde sa chodíme baviť hrou a schuti si zahrať raz do týždňa. Je tažké menovať rozdiely, pretože americký basketbal je iný v NBA, na univerzite a na strednej škole. Z môjho hľadiska NBA je viac o tom, že to je show, ktorá ma baviť ľudí na rozdiel od rýchleho, fyzicky a kondične náročného basketbalu s tvrdou obranou aký vídavame v Európe. Univerzitná liga NCAA je pre mňa tou najatraktívnejšou, pretože v nej hrajú mladí a veľmi atletickí hráči, ktorí sú v najlepších rokoch s výbornou diváckou kulisou. Hrá sa vo veľkom tempe a tvrdo, čo je pre mňa similarita s európskym basketbalom. Stredná škola je viacmenej založená na individualistickej hre jeden proti jednému, len máloktoré školy sa snažia hrať tímový basketbal ako hráva mládež v Európe. NCAA je kombinácia atletickosti NBA s rýchlym tempom a tvrdosťou z Európy, kde dokáže vyniknúť tímová hra, ale aj individuálne schopnosti hráčov. Pre človeka, ktorý sa basketbalu ako-tak rozumie a vie oceniť viac ako len pekný smeč alebo blok, je radosť pozerať sa na basketbal, ktorý predvádzajú hráči na palubovkách NCAA."

- Aký je tvoj basketbalový vzor?

"Môj basketbalový vzor bol Dwyane Wade, ale po príchode LeBrona Jamesa do Miami som sa odklonil od tímu Miami Heat a začal obdivovať hru Derricka Rosea. Stále mám týchto hráčov rád, ale momentálne ma zaujal John Wall z Washingtonu Wizards, ktorý sa posúva každým rokom vpred a má pred sebou veľkú budúcnosť. Za zmienku stojí a môj bývalý spoluhráč a výborný kamarát Dalibor Hlivák, ktorý mal na mňa nemalý vplyv a s ktorým som si toho prešiel veľa, a spoločne sme vyhrali tri tituly majstra Slovenska."

- Filozofia VŠEMvs Karlovka Bratislava je taká, že mladí ľudia by mali športovať a popri tom sa vzdelávať a študovať. Manažment, ktorému ako prezident velí tvoj otec, chce postupne v Bratislave vybudovať po vzore USK Praha vysokoškolský športový klub. Súhlasíš so spomínanou filozofiou? Myslíš, že sa to Karlovke v slovenských pomeroch môže podariť?

"Myslím si, že filozofia Karlovky je správna a má šancu na úspech aj čo sa týka dlhodobého hľadiska. Treba si však uvedomiť, že ak by v tomto momente takýto krok urobili všetky basketbalové kluby na slovensku nemal by kto hrávať, lebo momentálne na Slovensku nie je dostatok kvalitne pripravených hráčov. Tí najlepší odišli do zahraničia a väčšina hráčov končí v rozmedzí od 16-20 rokov či už je to zo zdravotných alebo iných dôvodov. Hovorím to veľmi nerád, ale na Slovensku sa 95 percent mladých športovcov rozhodne radšej pre piatkový nočný život namiesto športu. Šport ako taký nemá na Slovensku uznanie od verejnosti a to športovcov častokrát odrádza. Koľko ľudí napríklad vie že naše hokejbalové reprezentácie do 16, 18, 20 rokov boli majstrami sveta? Slováci sa tvária ako športový národ len počas hokejových majstrovstiev sveta alebo keď niekto urobí senzačný výsledok. Mimo toho sa nikto nestará kto ste a čo ste dokázali. Ako príklad uvediem moju bývalú spolužiačku Moniku Doležajovú, ktorá bola niekoľko násobnou mládežníckou majsterkou Slovenska vo volejbale. Okrem jej kamarátok, asi iba 10 ľudí na škole vedelo o jej úspechoch a to je veľmi smutné, lebo športovci nereprezentujú len sami seba ale reprezentujú aj svoje rodiny, svoju školu, svoje mesto, kraj, či krajinu. Za svoje každodenné obety pre zviditeľnenie Slovenska vo svete si zaslúžia úctu širokej verejnosti. Možno namiesto správ kde vidíme kto koho zabil, násilie a horiace autá by spravodajské relácie mohli ponúkať príbehy mladých ľudí, nielen športovcov, ale aj úspešných a potenciálnych mladých ľudí z iných odvetví, ktorí výborne reprezentujú Slovensko doma aj v zahraničí. Pevne verím, že za takýchto podmienok by stúplo povedomie ľudí o športe, návštevnosť športových podujatí, čo by prilákalo nových sponzorov, ktorí by priniesli peniaze, ktoré by mohli byť využité na vytvorenie adekvátnych podmienok pre mladých športovcov aby si namiesto vodky s Red Bullom alebo rumom s kolou vybrali radšej tvrdú drinu v posilovni, telocvični, klzisku, plavárni... Preto si myslím, že pokiaľ nezmeníme chápanie športu širšou verejnosťou, aj projekty ako ten v Karlovke budú len zúfalé výkriky do tmy."