Daniel Čurka na palube MBK Karlovka
02. decembra 2014

Pred vstupom do celoslovenskej súťaže starších žiakov sme vyspovedali hlavného trénera tímu DANIELA ČURKU.

- Pred sezónou si sa napriek svojim pracovným, rodinným i športovým povinnostiam rozhodol stať hlavným trénerom tímu starších žiakov. Čo ťa presvedčilo viesť toto ambiciózne mládežnícke družstvo?

"Pri družstve, ktoré tvoria hráči s ročníkom narodenia 2000, som pôsobil v uplynulej sezóne ako asistent trénerky Denisy Zambovej a mal som vytvorený určitý vzťah s jednotlivými členmi tímu. Napriek mojej vyťaženosti som pociťoval chuť do práce s touto skupinou chalanov. Záujem zo strany šéftrénera Františka Kubalu o moje služby bol taký sympatický, že som súhlasil. Obával som sa síce ako to zvládnem časovo, ale spôsob práce s mládežou v MBK Karlovka mi dal silný nástroj v podobe diferencovaného trénovania či už v rámci projektu ´You are future´ alebo možnosti trénovať s hráčmi v ranných hodinách. Treba podotknúť, že na týchto jednotkách sa ja nezúčastňujem. Teraz je začiatok decembra a svoje rozhodnutie neľutujem, táto partia je formovateľná a výborne pripravená pracovať. Na tréningy sa teším."

- Vo svojej trénerskej i hráčskej basketbalovej kariére si vystriedal takmer všetky dnes fungujúce basketbalové kluby v Bratislave a okolí. Máš skúsenosti s tréningami chlapcov, dievčat, tréningovým procesom v Devínskej Novej Vsi, B.S.C, Interi, Slovane, či Malackách, žiackych i dorasteneckých kategóriách. Ako by si porovnal fungovanie v súčasnom pôsobisku v MBK Karlovka a v tvojich bývalých kluboch?

"Treba podotknúť, že trénujem už 24 rokov a za ten čas prešiel basketbal nesmiernou zmenou. Týka sa to hry ako takej, ale aj prístupu spoločnosti k športu. Pamätám si bratislavskú ligu juniorov, kde hralo deväť družstiev, čo je dnes už určité sci-fi. Tam som začínal s partičkou pouličných chlapcov, pri ktorých som objavil talent motivovať a zapáliť skupinu a nasmerovať jej snaženie na spoločný cieľ. Postupne som cez Devínsku a BSC prešiel do Interu, všade bol určitý spôsob zaužívaný z predošlej éry. Myslím, že dodnes sa slovenský basket snaží nájsť tvár a spôsob, ako sa vysporiadať so stratou koncepcie a smerovať niekam. Projekt, ktorý sa snažíme v MBK praktizovať, je podľa mňa na dobrej ceste. Viem to porovnať, preto som rád, že môžem byť jeho súčasťou a pracovať v rámci kolektívu trénerov, ktorí sú mi blízki."

- V minulej sezóne ste spolu s trénerkou Denisou Zambovou doviedli tím na finálový turnaj a obsadili pekné 4. miesto. Aké si dávate ciele v tejto sezóne, kedy hráte premiérovo celoslovenskú súťaž?

"Je pravda, že máme talentované družstvo, s ktorým by sme radi zabojovali v rámci žiackej ligy o priečky v hornej polovici tabuľky. Za určitých okolností môžeme pomýšľať aj o peknom umiestnení, ale jedným dychom musím dodať, že toto nemám v hlave keď driblujem. Mám zámer pracovať na jednotlivcoch a ich silných stránkach, nie iba na potencionálnych reprezentantoch, ale na všetkých členoch tímu. Niekedy celú skupinu môže inšpirovať ten najneočakávanejší člen. Verím v silu kolektívu a vidím množstvo práce, ktorá nás ešte čaká. Uvidíme, akí dobrí dokážeme byť."

- A-mužstvo mužov chce v Eurovia SBL stavať na vlastných odchovancoch. Koho by ste do budúcnosti odporučili do hľadáčika trénerov A-tímu VŠEMvs Karlovka Bratislava?

"Tých, čo majú talent vnímať, učiť sa, sú dostatočne zapálení a nájdu dostatok motivácie zotrvať. Nebudem nikoho menovať, môže to byť hocikto z užšieho jadra, ktoré má momentálne cca deväť členov. Kto vie, kto nás v budúcnosti prekvapí."

- Aký je tvoj doterajší najväčší trénerský úspech a čo plánuješ ešte v basketbale dosiahnuť?

"Ja som nikdy so žiadnym tímom nepostúpil na záverečný turnaj ako hlavný tréner, tak neviem čo by sa v takomto rozhovore malo označiť ako úspech. Keď som nastúpil na svoj prvý džob v roku 1991, mal som v septembri v telocvični šesť chalanov, makali sme a prehrávali o sto bodov v spomínanej bratislavskej lige. O rok neskôr ich bolo na tréningu už dvadsať a dokázali sme vyhrať jeden z polčasov. Za dve sezóny sme nevyhrali ani jeden zápas, napriek tomu to tých chalanov ako aj mňa neskutočne bavilo. Myslím, že to hovorí za všetko. A to som o trénovaní nevedel nič a práve preto to považujem za úspech. Samozrejme ma teší, že z každého neskoršieho ročníka (83,85-86-87, 90-91 a v dievčatách 98-99) som mal zopár jedincov v mládežníckych reprezentáciách. Za úspech považujem aj to, že po ukončení aktívnej kariéry sa ku mne bývalí hráči hlásia a z mnohými máme dlhodobo priateľské vzťahy. Popri mojom trénovaní sa vytiahli mladí ambiciózni koučovia ako Matúš Pavlovič, Katarína Gerhátová či Ivo Čonka. Teším sa, že je o moje služby a skúsenosti v mládežníckych kluboch záujem, chcem sa naozaj baviť basketbalom a posúvať tú radosť ostatným, spolupracovať, komunikovať a mať spoločné sny."

- Tvojimi rukami prešlo viacero kvalitných hráčov, niektorí to dotiahli až do reprezentačných výberov. Ktorých považuješ za najlepších?

"Čiastočne som odpovedal už v odpovedi predtým, ale spomeniem mená ako Marián Potočár, Pavol Ježko, Rasťo Hradiský, Filip Lehman či môj terajší asistent Mišo Rosíval a jeho spoluhráči ako Andrej Kuffa a Tomáš Bauer. Nesmiem zabudnúť ani na nedávno v Amerike oženeného Maťa Floriša, z dievčat to boli hlavne Bronka Mareková a Bianka Mišovičová."

- Mužský extraligový basketbal na Slovensku láka do hál čoraz viac divákov, ale reprezentácii sa nedarí a stále sa potáca v európskom suteréne. Aké sú hlavné príčiny tejto situácie? Čo môže pomôcť rozvoju mužského basketbalu na Slovensku?

"Toto je otázka, na ktorú dám najkratšiu odpoveď: Chýba nám profesionalizmus v čistej podobe."